Výskum ukazuje, že do roku 2030 budú náklady na výrobu zeleného vodíka v Nemecku nižšie ako náklady na dovoz zeleného vodíka

Komplexná analýza Wuppertalského inštitútu pre klímu, životné prostredie a energetiku v nemeckom meste Wuppertal naznačuje, že Nemecko by malo venovať väčšiu pozornosť rozšíreniu domácej výroby zeleného vodíka.

Nemecko možno urobilo z dovozu zeleného vodíka ústredný prvok svojej vodíkovej stratégie, no nová analýza Wuppertalského inštitútu naznačuje, že Nemecko by si mohlo vystreliť do vlastných rúk, ak sa nebude viac zameriavať na domácu výrobu zeleného vodíka.

Do roku 2030 budú náklady na výrobu zeleného vodíka v Nemecku nižšie ako náklady na obnoviteľný vodík dovážaný zo zahraničia a pravdepodobne bude rovnako cenovo konkurencieschopný ako vodík dovážaný potrubím zo severnej Afriky a európskych susedov.

Wuppertalský inštitút pre klímu, životné prostredie a energetiku na objednávku NRW Renewable Energy Association nedávno vykonal komplexnú analýzu 12 štúdií od roku 2021.

Podľa Wuppertalského inštitútu sa očakáva, že náklady na miestnu výrobu vodíka v Nemecku budú do roku 2030 predstavovať 0,07 – 0,13 eur/KWH. Keďže 1 kg vodíka zodpovedá približne 33,3 KWH pri podmienkach nižšej kalorickej hodnoty, náklady na miestnu výrobu vodíka v Nemecku je približne 2,33-4,33 eur/kg alebo 2,53-4,71 amerických dolárov/kg.

Štúdia naopak naznačuje, že náklady na dovážaný vodík z diaľkovej dopravy, ako je Amerika, budú do roku 2030 predstavovať 0,09 – 0,21 eur/kWH (2,99 – 6,99 eur/kg), zatiaľ čo náklady na dovážaný vodík potrubím sa odhadujú pri 0,05-0,15 eura/KWH (1,67-5,00 eura/kg).

Analýza ukázala, že vo všetkých 12 štúdiách bola najnižšia prognóza nákladov na vodík pri dodávke vodíka do Nemecka potrubím zo Španielska, východnej a severnej Európy a severnej Afriky. Najnovší výskum je zároveň optimistickejší v tom, že sa očakáva ďalšie znižovanie nákladov na dovoz vodíka.

Nemecko je v súčasnosti v procese aktualizácie svojej národnej stratégie pre vodík a uniknuté návrhy naznačujú, že zatiaľ čo sa očakáva, že krajina zdvojnásobí svoj cieľ inštalácie elektrolyzéra na 10 GW do roku 2030, Nemecko bude stále plánovať pokryť 50 – 70 % svojho dopytu po obnoviteľnom vodíku prostredníctvom dovoz do roku 2030.

Medzitým Robert Habeck, nemecký vicekancelár a federálny minister pre hospodárske záležitosti a opatrenia v oblasti klímy, v posledných rokoch podnikol šarmantnú ofenzívu, dosiahol a podpísal memorandá o porozumení s potenciálnymi vývozcami vodíka, ako sú Austrália, Brazília, Egypt, Namíbia a Južná Afrika.

Nemecko je v rámci svojho programu H2Global tiež prvou krajinou, ktorá spustila vyhradenú aukciu na dovoz zeleného amoniaku, metanolu a syntetického leteckého paliva, ktorej zavedenie sa teraz plánuje v celej EÚ.

Správa však tvrdí, že nemecká vláda by mala v blízkej dobe zintenzívniť úsilie o vybudovanie vodíkovej kapacity bližšie k domovu.

Dr. Manfred Fischedick, prezident a vedecký riaditeľ Wuptalského inštitútu, je presvedčený, že posilnenie domácej zelenej vodíkovej ekonomiky má zmysel, najmä z dôvodu súvisiacej pridanej hodnoty v krajine, a nákladové výhody dovozu vodíka nevyvážia iné výhody výroby vodík na domácom trhu.

Štúdia však prichádza s upozornením, že scenár, v ktorom sa predpokladá zvýšenie celkového dopytu po vodíku, zahŕňa aj väčšiu závislosť od dovážaného vodíka.

Zatiaľ čo dopyt po vodíku vo všetkých sektoroch v Nemecku, vrátane priemyslu a energetiky, sa očakáva do roku 2030 medzi 29-101 TWH, odhady na rok 2045 alebo 2050 naznačujú, že dopyt by mohol byť medzi 200-700 TWH.

Do roku 2050 sa rozdiel v nákladoch medzi domácou výrobou vodíka a jeho dovozom do zámoria začne zmenšovať, zatiaľ čo dovoz vodíka potrubím bude lacnejší.

Do polovice storočia budú náklady na lokálne vyrábaný vodík v Nemecku 0,07 – 0,09 eur/KWH (2,33 – 2,99 eur/kg), podobne ako náklady na dovoz vodíka po mori vo výške 0,07 – 0,11 eur/KWH (2,33 – 3,66 eur/kg). Do roku 2050 klesnú aj náklady na vodík dovážaný potrubím na 0,04 – 0,12 eur/KWH (1,33 – 3,99 eur/kg).

Zelený vodík namiesto modrého vodíka

Analýza správy tiež zamietla dovoz modrého vodíka z Nórska na základe emisií, pričom poznamenala, že aj za najpriaznivejších predpokladov pre emisie a miery zachytávania uhlíka by modrý vodík stále produkoval „výrazne vyššie emisie skleníkových plynov“ ako obnoviteľný vodík. Existujúce závody na výrobu modrého vodíka dosahujú priemernú mieru separácie len asi 56 percent, čím sa emisie skleníkových plynov v porovnaní so šedým vodíkom znižujú len asi o polovicu.

Správa tiež ukazuje, že modrý vodík vyrábaný v iných krajinách, ako sú Spojené štáty, väčšinou využíva fosílne plyny a jeho emisie pred prúdom sú ešte vyššie.

Vzhľadom na neúspech predchádzajúcich pokusov o zahrnutie modrého vodíka do definície novej smernice o obnoviteľných zdrojoch energie sa v súčasnosti EÚ sústreďuje na vývoj výlučne na obnoviteľný zelený vodík, pravdepodobne však bude rásť aj tlak na prehodnotenie podpory modrého vodíka ako súčasti pripravovaného balíka pre trh s vodíkom a dekarbonizovaným plynom.